Človek vie iba vtedy uspokojovať svoje potreby, ak je v čo najväčšom kontakte s realitou (psychológ Wiliam Glasser). Toto sa vzťahuje aj na národ, ktorý vie uspokojovať svoje potreby vtedy, ak je v čo najväčšom kontakte s realitou jeho historická pamäť. Keď má poznanie udalostí, hrdinstva aj utrpenia svojich predkov a osobností. Keď pozná hodnoty na ktorých sa formovala identita a korene jeho národa.

Na Slovensku je žiaľ dnes systematickým a rafinovaným spôsobom mediálne ničená naša historická pamäť, identita a úcta k štátu. Deje sa tak nie len v liberálnych médiách, ale aj na úrovni štátnych inštitúcií. Deje sa tak aj nenávistným osočovaním prvej slovenskej štátnosti. Ideologický cieľ má v súčasnosti vyššiu hodnotu, ako ľudský život.

Táto kniha je otrasným dokumentom o veľkomaďarskom imperializme a šovinizme, bezprecedentného popierania základných ľudských a občianskych práv národnostných menšín na maďarskom území.

Vo Viedni sa 2. novembra 1938  v hoteli Belvedere zišli ministri zahraničia Nemecka a Talianska, a rozhodli pričleniť časť južného Slovenska k Maďarsku. Určili tým novú hranicu, ktorá počas celého obdobia druhej svetovej vojny bola hranicou krvácajúcou. Celé zabraté územie je bez obáv možné nazvať krvácajúcim územím. Tiekla tu krv, a to najmä slovenská. Svedectvá zverejnené v r.1940 sú iba malým zlomkom celkového utrpenia Slovákov na tomto území.

Len od novembra do konca roka 1938 muselo opustiť, alebo bolo z tohto územia vyhnaných, približne 50 tisíc čsl. štátnych občanov, Slovákov a Čechov. Celkovo bolo násilne vysídlených okolo 100 tisíc občanov.

Od prvého vydania tejto knihy uplynulo už viac ako 80 rokov. Fakty uvedené v nej sú širšej verejnosti doposiaľ prakticky neznáme. Kniha je zároveň dôkazom neznalosti Slovákov o vlastných moderných dejinách. Neznalosti o obrovskom utrpení Slovákov, pod maďarským terorom.