0,00  0

Žiadne produkty v košíku.

ZĽAVA NA MEMOÁRE, HISTORICKÉ KNIHY A ROMÁNY O VOJNE
Západ veľmi dobre vie, kde Putin určil červenú čiaru.
autor foto: Alexander Zemlianichenko

Rusko nikomu neodporúča, aby vo vzťahoch s nami prekročil červenú čiaru – čo ňou je, budeme v každom konkrétnom prípade určovať sami. Tieto slová Vladimíra Putina z odkazu Federálnemu zhromaždeniu už prirovnali k jeho mníchovskému príhovoru a nazvali novým zahraničnopolitickým manifestom Ruska.

            Vskutku sa začalo nové historické obdobie – no slová prezidenta len zdôrazňujú to, čo sa už aj tak stalo. Rusko padalo, Rusko sa vzmáhalo, Rusko sa zhromažďovalo – a teraz Rusko útočí. No nie na Ukrajinu alebo Západ – prechádzame k otvorenejšiemu a tvrdšiemu hájeniu svojich národných záujmov.

            To neznamená, že sme ich nehájili už skôr, – po všetky roky putinovského vládnutia to bolo podstatou našej zahraničnopolitickej doktríny. Čím sme mali viac síl, čím hlbším bolo naše presvedčenie o vlastnej pravde, čím silnejšie chod udalostí dokazoval správnosť nášho vyhodnotenia vonkajšej situácie, tým nástojčivejším a ráznejším sa stával náš tón vo svetovej aréne, tým aktívnejšie sme sa zapájali do hry na všetkých poliach veľkej geopolitickej dosky. A čím silnejšie nás démonizovali a zobrazovali ako hrozbu celému svetu, snažili nás zablokovať a izolovať.

            Sedem rokov po Kryme ukázalo, že to nie je len zbytočné. Ale tiež, že to jednoducho nefunguje vo svetovom merítku (snahy Západu démonizovať mali účinok iba na samotný Západ – aj to nie celkom, ak berieme do úvahy nálady obyvateľstva). Samotné výsledky politiky izolácie Ruska sú  dôkazom toho, ako veľmi sa zmenil svet. Pričom sa zmenil ako v dôsledku objektívnych príčin (narušenie nedokončeného atlantického svetového poriadku začalo v r. 2000), tak aj vďaka účelovým krokom Ruska, ktoré urýchlili chod dejín.

            Našou otvorenou vzburou roku 2014 sme urýchlili krízu západného projektu globálneho líderstva (s ohľadom na nadvládu) – hoci sme sa v situácii s Krymom predovšetkým  bránili, hájili sme svoje národné záujmy. Západ nám otvorene upieral dokonca právo na ich sformulovanie – odtiaľto sú všetky tie reči o krajine čerpacích staníc, regionálnej veľmoci, na kusy roztrhanej ekonomike. Rusko odpísali už v 90-tych rokoch a veľmi sa čudovali, keď sa cez Mníchov a Krym začalo vracať do pozície superveľmoci. Áno, nie v meradle ZSSR – ale dosť to na to, aby prekazilo celú hru majiteľom kasína. Pretože Západ v tomto momente precenil svoje sily v priebehu stavby babylonskej veže globalizácie, dokonca napriek obmedzeným možnostiam Ruska mu dovolili hrať a urýchliť tak proces zrútenia atlantického svetového poriadku.

            Uvedomenie si tohto (spojenie vnútornej krízy globalistického projektu a aktívnej hry Ruska) priviedlo atlantistov do hystérie – „Rusi idú!“, to znamená Rusi sa pletú do všetkého. Nestačí im Krym a Sýria, tak ešte aj zvolili Trumpa, aj Brexit zorganizovali – všetko toto horúčkovité blúznenie sledujeme už mnoho rokov. Pokusy o izolovanie Ruska sa premenili na úplne opačný výsledok: Západ sa začal cítiť nechráneným, hľadá Rusov pod každou posteľou a vidí ich za každým svojim problémom a zlyhaním. A tých posledných, prirodzene, bolo viac a viac. „To urobili Rusi“ sa stalo zábavným memečkom, no kiežby len ním. Protiruská propaganda už začala pracovať proti Rusku vo svetových rozmeroch – ak sú Rusi takí všemocní, treba s nimi spolupracovať, ba aj priateliť sa. V očiach Ázie, latinskej Ameriky, Afriky už Rusko získalo reklamu navyše, ktorá sa, mimochodom, veľmi prilepila na náš návrat do najrozličnejších regiónov planéty. Chceli zastrašiť Putinom, ale prispeli k upevneniu jeho reputácie ako najmocnejšieho politika súčasnosti.

            A preto sa ďalším štádiom stalo to, čo Putin po gogoľovsky nazval „úplne hanebným zvykom“: do Ruska jednoducho začali dobiedzať kvôli hocakému dôvodu, a častejšie aj bez neho. Nemáme si na to zvykať, my musíme odpovedať. A nie preto, že za našu krajinu to uráža, hoci hájiť česť vlajky treba prirodzene, ale preto, že máme dočinenia s novou formou tlaku na nás, v ktorej sú tesne prepletené vnútro- a zahraničnopolitické faktory, to znamená, že sa deje to, čo možno nazvať zasahovaním do našich vnútorných záležitostí a úmyselným ignorovaním našich národných záujmov. Prepletenie histórií s Navaľným a s Ukrajinou je tomu najvernejším dôkazom.

mačka vie, koho mäso zjedla

            Sankcie a hrozba pozastavenia plynovodu Nord Stream 2 kvôli Navaľnému (najprv kvôli otrave, a potom kvôli zatknutiu), vyostrovanie hystérie okolo „hrozby ruského vtrhnutia“ na Ukrajinu, za ktoré treba teraz Rusku vystaviť účet, to znamená vymedziť červené línie – všetko sa nám to Západ snaží podať ako „normálnu novinku“. Rusko si však nebude zvykať na predložené pravidlá hry – ani zasahovanie do našich vnútorných záležitostí, ani „rozhúpavanie“ témy „zachránime Ukrajinu od Ruska“ nás kategoricky neuspokojuje. To znamená – nebudeme hrať so Západom (jeho atlantickou časťou) podľa týchto pravidiel, pretože chápeme, že sú len ako zámienka spôsobiť nám škody. Propagandistická, politická, ekonomická – a, hlavne, geopolitická. T. j., Západ nám chce vziať iniciatívu, aby sme mu venovali pozornosť a donekončena sa ospravedlňovali – raz za Navaľného, inokedy za Ukrajinu. Pričom tieto dve témy sa nachádzajú už za hranicami tých samotných červených línií, o ktorých hovoril Putin. A Západ tomu veľmi dobre rozumie, no zas a znova sa pokúša presadiť, sondovať. A čo ak sa im to podarí?

            Nie, lepšie bude sa nepokúšať, neprovokovať, aby ste neskôr nemuseli ľutovať, pretože ste už dlho nič neľutovali. Tieto Putinove slová sa týkajú všetkého naraz – provokácií na ukrajinskom fronte, aj provokácií v akomkoľvek inom bode, kde máme naše národné záujmy. Je ich veľa? Samozrejme: Rusko je globálna veľmoc, nie veľmoc s ambíciami globálnej nadvlády (tie majú Spojené štáty), ale krajina s globálnymi záujmami. Nie sú iba v postsovietskom priestore, sú aj v Sýrii a Venezuele, vo Vietname a Srbsku, Egypte a Angole. A, čo je ešte dôležitejšie, sú vo vybudovaní nového svetového usporiadania, čím sa Moskva a Peking zaoberajú čoraz aktívnejšie a koordinovanejšie. V tomto pláne je zbytočné kresliť červené čiary – nedovolíme to, a tí, čo ich kreslia už nebudú mať dostatok síl.

            No nie je príliš sebavedomé tvrdiť, že my sami určíme, kde je červená čiara v každom konkrétnom prípade? To znamená, že nedovolíme, aby nás Západ obmedzoval, zatiaľ čo my sami sme pripravení mu diktovať svoje chápanie toho, čo je dovolené? Nie, vôbec nie – pretože reč je nie o expanzii Ruska na cudzie teritóriá, do zón cudzích národných záujmov. Hovoríme o obrane. O hájení a navrátení svojho – toho, čo sa Západ pokúšal alebo ešte stále pokúša nám zobrať. Nie je potrebné im to dodatočne konkretizovať a objasňovať, pretože mačka vie, koho mäso zjedla. Presnejšie – koho mäso sa pokúša zjesť.

Preklad: Ondrej Šprtka

Autor: Pjotr Akopov

Originál článku: https://ria.ru/20210427/diplomatiya-1730046950.html