Viktor Schauberger (30. júna 1885 – 25. septembra 1958) bol rakúsky správca lesov, vynálezca a prírodovedec, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o poznanie sveta prírody. Bol jedným z najviditeľnejších priekopníkov v oblasti vodného a energetického výskumu, vizionár s novým chápaním prírodných zákonov a vynikajúci pozorovateľ prírody. Viktor Schauberger odmietol akademické vzdelanie. Ako mladý muž radšej zbieral skúsenosti v hornorakúskych lesoch ako lesník. Mal možnosť pozorovať prírodu ešte nedotknutú ľudskou rukou. Inšpirácia panenskou prírodou a výborný pozorovací talent boli základom pre jeho budúce vynálezy v oblasti ozdravenia vody a jej využitia v praxi. Vďaka svojmu talentu skúmať a napodobniť prírodu  bol schopný vysvetliť význam vody a navrhnúť rôzne metódy pre získanie a udržovanie optimálnych vlastností vody, čo sa týka jej čistoty a vitality. Jeho prvý veľký úspech prišiel v roku 1922, keď sa mu podarilo veľmi efektívne zvážať drevo z vyšších nadmorských výšok do údolí na inovatívne skonštruovaných vodných "tobogánoch". V rokoch od 1928 do 1935, Viktor Schauberger venoval veľa jeho času vývoju zariadenia na produkciu živej vody - vody s posilnenou štruktúrou ako aj so všetkými potrebnými minerálmi. Podľa jeho teórie, pramenitá voda je optimálnou voľbou pre život a zdravie, keďže vyviera v neporušenom prostredí. Prvý zostavený prístroj mohol byť nevyhovujúci na manipuláciu, avšak utvrdil Schaubergerovu reputáciu ako "kúzelníka vody", ktorú nabral už s jeho šmýkačkami na drevo. Taktiež bol aktívny v oblasti restorácie vody. Založené na Schaubergerovych zisteniach, niekoľko riek v Rakúsku, ktoré mali deštruktívny efekt, boli nedávno obnovené. Jeho ďalší výskum sa stále viac nakláňal k oblasti energie. Následne vyvinul teóriu implózie. Po druhej svetovej vojne bolo jeho túžbou prispieť k uzdraveniu zdevastovanej Zeme a obnove prírody. Táto éra živila mnoho jeho vynálezov, ako napríklad medený železný alebo špirálový pluh. Vďaka vyšším výnosom dostali jeho pluhy  od niektorých poľnohospodárov v oblasti Rakúskej soľnej komory meno "zlatý pluh". Názov se udržal dodnes. Pluhy se však postupne prestali používať. Podľa prameňov bol vtedajší výrobca donútený zastaviť výrobu kvôli nežiadúcej poľnohospodárskej nadprodukcii. V roku 1958 ho investičný fond  lákal do USA. Viktor videl jeho emigráciu ako možnosť pre rozvoj jeho necentralizovanej a environmentálne priateľskej výrobe energie za pomoci implózie. Neskôr si však uvedomil, že zámery investorov neboli spravodlivé. Bol nútený vzdať sa všetkej jeho práce a prototypov aby sa mohol vrátiť do svojej rodnej zeme. Krátko po návrate zomrel. Počas života často odporoval názorom odborníkov. Varoval vedcov pred nesprávnymi zásahmi do prírody a ich následkami pre budúce generácie.