Rozhliadnite sa okolo seba a skúste nájsť aspoň jedného úplne šťastného človeka. Niekoho, kto je v mieri sám so sebou. Niekoho, kto nemá žiadne obavy či úzkosti. Bolo by skvelé, ak by sa takýto človek našiel. Aj keby to mal byť len jeden človek zo sto tisíc.

Naší iróniou je skutočnosť, že aj keď sme sa narodili šťastní, akosi sme so šťastím stratili kontakt. Narodili sme sa obklopení božstvom pokoja, radosti a lásky, no stratili sme ho z dohľadu. Akoby sme boli zhypnotizovaní, aby sme videli iba to, čo nemáme, a nevideli to, čo máme.

Spoločnosť nám vymyla mozog, aby sme svoj život postavili na nespochybniteľnom presvedčení, že bez peňazí, moci, úspechu, uznania, romantiky atď. nemôžeme byť šťastní. Tieto falošné presvedčenia nás nútia neustále sa usilovať, neustále sa sústreďovať na to, čo nemáme. Neustále sme vydaní na milosť a nemilosť veciam a ľuďom v honbe za šťastí. Zúfalo sa snažíme, aby náš život zodpovedal spoločenskému vzorcu na šťastie, len aby sme zistili, že nám v tejto honbe za šťastným životom neponúka nič viac, len dočasný oddych od strachu z vlastného zlyhania.

Predpokladajme, že existuje spôsob, ako sa z toho všetkého prebudiť. Spôsob pri ktorom by to, čo je v nás falošné a neurotické, odpadlo bez väčšej námahy alebo s minimálnym úsilím a naše oči by sa otvorili realite radosti, ktorá nás obklopuje.

Nepotrebujeme sa kvôli tomu zmeniť. Anthony De Mello nám pomáha znovu objaviť život, ktorý by sme mali žiť.