Dejiny Chazárie nepredstavujú len dychberúci príklad vzostupu židovského života a koncepcie sveta v stredoveku. Po prvýkrát od doby, keď Židia prišli o svoju krajinu, chrám, kňazstvo, obety, politickú samostatnosť aj aspoň akúsi autonómiu (v 70. roku prvého storočia kresťanskej éry), išlo o pokus vybudovať vlastnú štátnosť. V tom čase, keď boli židia prenasledovaní prakticky vo všetkých krajinách kresťanskej Európy, Chazarský kaganát pre nich slúžil ako maják nádeje. Historici, ako napríklad Kevin Alan Brook, tvrdia, že židia tam mali možnosť prekvitať vďaka tolerancii chazarských vladárov. Tí pozývali byzantských a perzských židovských utečencov, aby prišli žiť do ich kaganátu. Údajne pod vplyvom týchto utečencov Chazari uvideli v židovskej relígii – judaizme pre seba prijateľné náboženstvo a mnohí začali túto vieru prijímať. Brookov optimistický pohľad nie je osamotený ani výnimočný. Problém je však v tom, že predstavuje skôr populistický než reálny pohľad na Chazarov a ich kaganát. Skutočnosť je jednoducho iná…

Kto teda sú títo Chazari? Len prehnane mystifikovaný národ, ktorý sa ocitol na priesečníku starých kultúr po dlhom putovaní z východných stepí? Trinásty kmeň umelo vklinený medzi potomkov Jakubových? Turkický nomádsky národ, akých sa preháňalo po území Eurázie veľmi veľa, a ktorý sa z akýchsi tajuplných dôvodov ocitol v takom tesnom spojení so židovským národom, že dodnes sa nedá spoľahlivo povedať, či jeho hornú vrstvu reprezentovali skutoční – genetickí Židia, alebo na judaizmus obrátená chazarská elita nežidovského pôvodu, či celkom nové etnikum, ktoré vzišlo z premiešania týchto etnických skupín? Kto Chazari v skutočnosti boli, nevie nikto presne povedať. Celé je to skomplikované i tým, že základný dorozumievací prostriedok človeka – jazyk – sa v prípade Chazarov nezachoval. A tak chazarská téma bez náležitého vysvetlenia aj naďalej zostáva s nálepkou „TOP SECRET“. To však nezabránilo faktu, že „chazarská otázka“ nielenže nezmizla zo scény dejín, ale naopak, dnes o to viac silnie.