0,00  0

Žiadne produkty v košíku.

„Od Veľkého víťazstva uplynulo 75 rokov: spoločná zodpovednosť za históriu a budúcnosť.“

O udalostiach 2. svetovej vojny, historickej úlohe víťazstva nad nacizmom a povinnostiach budúcim generáciám píše Vladimír Putin vo svojom článku. Názory ruského prezidenta ako prvý zverejnil americký časopis National Interest, následne sa objavili na webe Kremľa.

Vladimir Vladimirovič Putin, súčasný prezident Ruskej federácie a najvyšší veliteľ ozbrojených síl Ruskej federácie.

Od skončenia Veľkej vlasteneckej vojny uplynulo 75 rokov. V priebehu rokov vyrástlo niekoľko generácií. Politická mapa planéty sa zmenila. Nemáme Sovietsky zväz, ktorý dosiahol grandiózne a drvivé víťazstvo nad nacizmom, a zachránil celý svet. A udalosti tejto vojny samé o sebe, dokonca aj pre jej účastníkov, sú ďalekou minulosťou. Prečo však Rusko oslavuje najdôležitejší sviatok 9. mája, veď 22. júna život akoby vyhasol a hrdlo zovrelo?

Hovoríme, že vojna zanechala hlbokú stopu v histórii každej rodiny. Za týmito slovami sú osudy miliónov ľudí, ich utrpenie a bolesť zo straty. Hrdosť, pravda a pamäť.

Pre mojich rodičov je vojna hrozným mučením obliehaného Leningradu, kde zomrel môj dvojročný brat Viktor, kde moja matka zázračne prežila. Môj otec sa dobrovoľne prihlásil na obranu svojho rodného mesta – urobil to isté ako milióny sovietskych občanov. Bojoval na predmestí „Nevsky Pjatočok“, veľmi ťažko sa zranil. A čím viac času ubehlo, tým viac je potrebné hovoriť s rodičmi, dozvedieť sa viac o vojnovom období ich života. Už žiaľ nie je možné položiť otázky, preto posvätne udržiavam vo svojom srdci rozhovory s otcom a matkou o tejto téme, so všetkými ich emóciami.

Pre mňa a mojich rovesníkov je dôležité, aby naše deti, vnúčatá, pravnúčatá pochopili, akým utrpením a mučením prešli ich predkovia. Ako prežívali a zvíťazili? Odkiaľ pochádza ich skutočne železná húževnatosť, ktorá prekvapila a priniesla osoh celému svetu? Áno, zachránili svoje domovy, deti, príbuzných, rodinu. Ale všetkých spájala láska k rodnej zemi. Tento hlboký osobný pocit v plnom rozsahu sa odráža v samotnej podstate nášho ľudu a stal sa jedným z určujúcich v jeho hrdinskom, obetavom boji proti nacistom.

Často si kladiem otázku, ako sa dnešná generácia bude správať, ako sa zachová v kritickej situácií? Vidím mladých lekárov, zdravotné sestry, absolventov, ktorí sa dnes vrhajú do červenej zóny, aby mohli zachrániť ľudí. Naši vojaci počas boja proti medzinárodnému terorizmu na severnom Kaukaze a v Sýrii neustúpia ani o krok, sú to mladí chlapci!  Mnohí bojovníci legendárnej, nesmrteľnej šiestej výsadkovej roty mali 19 až 20 rokov. Ale všetci ukázali, že si zaslúžia rovnaké uznanie ako vojaci, ktorí bránili našu vlasť vo Veľkej vlasteneckej vojne.

Preto som presvedčený, že v charaktere národa Ruska je splatenie svojho dlhu, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú bez toho, aby sa ľudia ľutovali. Obetavosť, patriotizmus, láska k rodnému domu, ku svojej rodine, k vlasti. Všetky tieto hodnoty sú i dnes pre ruskú spoločnosť fundamentálne a kľúčové. Na týchto hodnotách v mnohom stojí suverenita našej krajiny.

Dnes sa u nás objavili nové tradície, ktoré vznikli vôľou národa, napríklad Nesmrteľný pluk. Je to pochod našej vďačnej spomienky, pokrvného a živého spojenia medzi generáciami. Milióny ľudí vychádzajú do sprievodu s fotografiami svojich blízkych, ktorí ubránili našu vlasť a udupali nacizmus. To znamená, že ich životy, utrpenie a obete, víťazstvá, ktoré nám odovzdali, nikdy nebudú zabudnuté.

Naša zodpovednosť minulosti a budúcnosti je taká, že nesmieme dopustiť, aby sa opakovali tieto tragédie. Preto považujem za svoj dlh, aby  som vystúpil s článkom o 2. svetovej vojne a Veľkej vlasteneckej vojne. Nie raz som túto myšlienku rozoberal v rozhovoroch so svetovými lídrami, narazil som na ich pochopenie. Na konci minulého roku, na summite lídrov krajín Spoločenstva nezávislých štátov, sme všetci boli jednotní. Je dôležité našim potomkom odovzdať spomienku na to, že víťazstvo nad nacizmom dosiahol predovšetkým sovietsky národ, že v tomto hrdinskom boji – na fronte, v tyle, vedľa seba – stáli zástupcovia všetkých republík Sovietskeho zväzu. Vtedy sme s kolegami hovorili o neľahkej predvojnovej dobe.

Tento rozhovor v Európe aj vo svete vyvolal veľký ohlas. To znamená, že návrat k lekciám minulosti je skutočne nutný a aktuálny. Zároveň sa objavilo aj mnoho emócií, zle skrývaných komplexov a hlasných obvinení. Rada politikov zo zvyku rýchlo prehlásila, že sa Rusko snaží prepísať históriu. Zároveň však nedokázali vyvrátiť jediný fakt, jediný argument. Bezpochyby je ťažké a nemožné viesť spory o originálnych dokumentoch, ktoré mimochodom nie sú uložené iba v ruských, ale aj v zahraničných archívoch.

Preto je nutné pokračovať v analýze dôvodov, ktoré vedú ku svetovej vojne, premýšľať o ich zložitých udalostiach, tragédiách a víťazstvách, o ich lekciách pre naše štáty a celý svet. A opakujem, že tu je principiálne dôležité sa opierať iba o archívne materiály, svedectvo súčasníkov a vylúčiť akékoľvek ideologické a politické domnienky.

Dovoľte mi ešte raz pripomenúť jasnú vec: základné príčiny druhej svetovej vojny vyplynuli z rozhodnutí prijatých po prvej svetovej vojne. Versaillská zmluva sa stala pre Nemecko symbolom hlbokej nespravodlivosti. V skutočnosti išlo o to, ako okradnúť krajinu, ktorá bola povinná zaplatiť obrovské odškodnenie západným spojencom, ktorí vyčerpali svoju ekonomiku. Hlavný veliteľ spojeneckých síl, francúzsky maršál F. Foš prorocky opísal Versailles: „Toto nie je mier, toto je prímerie na dvadsať rokov.“

Práve národné ponižovanie v Nemecku vytvorilo živnú pôdu pre radikálne a protikomunistické pocity. Nacisti šikovne hrali na tieto pocity, budovali svoju propagandu, sľubovali zbaviť Nemecko „dedičstva Versailles“, obnoviť jeho bývalú moc a v skutočnosti dotlačili nemecký ľud do novej vojny. Paradoxne to priamo alebo nepriamo uľahčovali západné štáty, predovšetkým Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké. Ich finančné a priemyselné skupiny boli veľmi aktívne pri investovaní do nemeckých tovární a tovární na výrobu vojenských výrobkov. Medzi aristokraciou a politickou elitou sa nachádzalo mnoho podobne zmýšľajúcich radikálnych, krajne pravicových nacionalistických hnutí, ktoré v Nemecku a Európe získali silu.

Versaillský „svetový poriadok“ vyvolal množstvo skrytých rozporov a zjavných konfliktov. V centre konfliktu stáli krajiny, ktoré zvíťazili v prvej svetovej vojne, neprimerane rozmiestnili hranice nových európskych štátov. Ihneď po ich objavení na mape sa začali územné spory a vzájomné nároky, ktoré sa zmenili na časované bomby.

Jedným z najdôležitejších výsledkov prvej svetovej vojny bolo vytvorenie Spoločnosti národov (alebo Ligy národov). Táto medzinárodná organizácia mala veľké šance na zabezpečenie dlhodobého mieru a kolektívnej bezpečnosti. Bola to progresívna myšlienka, ktorá mohla zabrániť opakovaniu hrôz globálnej vojny.

Liga národov, ktorej dominovali víťazné mocnosti Veľkej Británie a Francúzska, však ukázala svoju neefektívnosť a jednoducho sa utopila v prázdnom rozhovore. V Lige národov a na európskom kontinente nepočuli opakovanú výzvu Sovietskeho zväzu na vytvorenie rovnakého systému kolektívnej bezpečnosti. Najmä uzavrieť východoeurópske a tichomorské pakty, ktoré by mohli byť prekážkou agresie. Tieto návrhy boli ignorované.

Liga národov nemohla zabrániť konfliktom v rôznych častiach sveta, ako napríklad taliansky útok na Etiópiu, španielska občianska vojna, japonská agresia proti Číne a rakúsky Anšlus. A v prípade Mníchovskej dohody, na ktorej sa okrem Hitlera a Mussoliniho zúčastnili čelní predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, po úplnom schválení Ligy národov došlo k rozpadu Československa. V tejto súvislosti poznamenávam, že na rozdiel od mnohých vtedajších vodcov Európy sa Stalin nenechal ohroziť osobným stretnutím s Hitlerom, ktorý bol v západných kruhoch známy ako slušný politik a bol vítaným hosťom v európskych hlavných mestách.

Rozdelenia Československa sa zároveň s Nemeckom zúčastnilo aj Poľsko. Vopred a spoločne rozhodovali o tom, kto dostane aké oblasti československého územia. 20. Septembra 1938 veľvyslanec Poľska v Nemecku Józef Lipski oznámil poľskému ministrovi zahraničia Józefovi Beckemu nasledujúce ubezpečenie Hitlera: „V prípade, že medzi Poľskom a Československom na pôde poľských záujmov v Těšíne dôjde ku konfliktu, Ríša sa postaví na našu (poľskú) stranu.“ Vodca nacistov dokonca napovedal a radil, aby začiatok poľských akcií „nasledoval až po nemeckom obsadení Sudet“.

V Poľsku si boli vedomí toho, že bez podpory Hitlera by ich dobyvačné plány boli odsúdené na neúspech. Budem citovať zápis rozhovoru nemeckého veľvyslanca vo Varšave G. A. Moltkého s Józefom Beckom z 1. októbra 1938 o poľsko-českých vzťahoch a pozícií ZSSR v tejto otázke. Toto je tam napísané: „Pán Beck… vyjadril veľkú vďačnosť za lojálne podanie poľských záujmov na Mníchovskej konferencií a tiež za úprimnosť vzťahov počas českého konfliktu. Vláda a verejnosť (Poľska) náležite oceňujú pozíciu führera a reichskanzlera.“

Rozdelenie Československa bolo kruté a cynické. Mníchov zbúral dokonca tie formálne krehké garancie, ktoré na kontinente zostávali, ukázal, že vzájomnej dohode nič nestojí. Práve Mníchovská dohoda poslúžila ako ten spúšťač, po ktorom veľká vojna v Európe bola nevyhnutná.

Dnes by európski politici, predovšetkým poľské vedenie, chceli „zamlčať“ Mníchov. Prečo? Nielen preto, že ich strany vtedy zradili svoje záväzky, podporili Mníchovskú dohodu a niektoré sa dokonca zúčastnili rozdeľovania koristi, ale aj preto, že im je trochu nepohodlné spomínať, že v týchto dramatických dňoch v roku 1938 sa za Československo postavilo iba ZSSR.

Sovietsky zväz sa na základe svojich medzinárodných záväzkov vrátane dohôd s Francúzskom a Československom pokúsil zabrániť tragédii. Poľsko sa pri sledovaní svojich záujmov usilovalo zabrániť vytváraniu systému kolektívnej bezpečnosti v Európe.

19. septembra 1938 poľský minister zahraničia Jozef Beck o tom priamo napísal veľvyslancovi J. Lipskému pred jeho stretnutím s Hitlerom: „… Poľská vláda v minulom roku štyrikrát zamietla návrh, aby sa pripojila k medzinárodnej intervencii na obranu Československa.“

Británia, ako aj Francúzsko, ktoré boli vtedy hlavným spojencom Čechov a Slovákov, sa rozhodli vzdať sa záruk a nechali Československo roztrhať na kusy. Nielen hodiť, ale aj nasmerovať nacistov na východ s cieľom, aby sa Nemecko a Sovietsky zväz nevyhnutne potýkali a navzájom krvácali.

To bola presne západná politika „upokojenia“. A to nielen vo vzťahu k Tretej ríši, ale aj k ostatným členom Anti-Kominternského paktu – fašistického Talianska a militaristického Japonska. Jej koncom na Ďalekom východe bola anglo-japonská dohoda z leta 1939, ktorá Tokiu poskytla voľnú ruku v Číne. Vedúce európske mocnosti nechceli uznať smrteľné nebezpečenstvo pre celý svet pochádzajúce z Nemecka a od jeho spojencov v nádeji, že ich vojna obíde.

Mníchovská dohoda ukázala Sovietskemu zväzu, že západné krajiny vyriešia bezpečnostné otázky bez toho, aby vzali do úvahy jeho záujmy, a ak je to možné, mohli by tvoriť protisovietský front.

Zároveň sa Sovietsky zväz do poslednej chvíle snažil využiť akúkoľvek šancu na vytvorenie protihitlerovskej koalície, opakujem, že nehľadiac na pokryteckú pozíciu krajín Západu. Cestou výzvedných služieb sovietske vedenie získavalo podrobné informácie o zákulisných anglo-nemeckých kontaktoch z leta roku 1939. Upozorňujem na to, že prebiehali veľmi intenzívne, pričom prakticky súčasne s trojstrannými rokovaniami zástupcov Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR, ktorí boli západnými partnermi vedome naťahovaní. V tejto súvislosti spomeniem dokument z britských archívov. Je to inštrukcia britskej vojenskej misie, ktorá do Moskvy dorazila v auguste roku 1939. Priamo sa v nej píše, že delegácia musí “viesť rokovania veľmi pomaly”, že “vláda Spojeného kráľovstva nie je pripravená prijať podrobne popísané záväzky, ktoré môžu obmedziť našu slobodu akcií pri akýchkoľvek okolnostiach.” Poznamenávam tiež: na rozdiel od Britov a Francúzov na čele sovietskej delegácie boli vedúci predstavitelia Červenej armády, ktorí mali všetky potrebné právomoci na „podpísanie vojenského dohovoru o organizácii vojenskej obrany Anglicka, Francúzska a ZSSR proti agresii v Európe“.

– – – – – – – – – – –

Svoju úlohu v krachu rokovaní zohralo Poľsko, ktoré nechcelo žiadne záväzky voči sovietskej strane. Dokonca pod tlakom západných spojencov poľské vedenie odmietalo spoločné akcie s Červenou armádou v odpore proti Wehrmachtu . A keď vyšiel najavo prílet Joachima von Ribbentropa do Moskvy, Józef Beck nepriamo cez francúzskych diplomatov informoval sovietsku stranu: “V prípade spoločných akcií proti nemeckej agresii spolupráca medzi Poľskom a ZSSR nie je vylúčená pri technických podmienkach, ktoré je potrebné určiť.” Zároveň svojim kolegom vysvetlil: “Nie som proti tejto formulácii len za účelom zľahčenia taktiky a naša principiálna pozícia voči ZSSR je konečná a bezo zmien.”

V tejto situácii Sovietsky zväz podpísal zmluvu o neútočení s Nemeckom, fakticky to urobil ako posledný z krajín Európy. Pričom na pozadí skutočnej hrozby stretu na dvoch frontoch – s Nemeckom na západe a s Japonskom na východe, kde už prebiehali intenzívne boje na rieke Chalchyn gol.

Stalinovi a jeho okoliu sa právom pripisujú mnohé obvinenia. Pamätáme si zločiny režimu proti vlastnému národu, hrôzy masových represií. Opakujem, že sovietskeho vodcu je možné obviňovať v mnohom, ale nie za absenciu chápania charakteru vonkajších hrozieb. Videli, že Sovietsky zväz chcú nechať jeden na jedného s Nemeckom a s jeho spojencami, jednali s chápaním tohto reálneho nebezpečenstva, aby získali drahocenný čas na posilnenie obrany krajiny.

S ohľadom na vtedy uzavretú zmluvu o neútočení je dnes mnoho rozhovorov a výhrad práve na adresu dnešného Ruska. Áno, Rusko je nástupníckym štátom ZSSR a sovietska doba so všetkými jej tromfami a tragédiami je neoddeliteľnou súčasťou našej tisícročnej histórie. Ale tiež pripomínam, že Sovietsky zväz právne a morálne zhodnotil takzvaný pakt Ribbentrop-Molotov. V rozhodnutí Najvyššieho sovietu z 24. decembra roku 1989 sú oficiálne odsúdené tajné protokoly ako „akt osobnej moci”, ktorý nijako neodráža „vôľu sovietskeho národu, ktorý nenesie vinu na tejto dohode”.

Zároveň ostatné štáty radšej nespomínajú na dohody, na ktorých sú podpisy nacistov a západných politikov. Nehovoriac o právnom alebo politickom zhodnotení takejto spolupráce vrátane mlčanlivého kompromisného rokovania niektorých európskych činiteľov s barbarskými plánmi nacistov až do ich priameho ocenenia. O čom svedčí aj cynická fráza veľvyslanca Poľska v Nemecku Józefa Lipského, ktorá zaznela v rozhovore s Hitlerom 20. septembra 1938: „Za vyriešenie židovskej otázky mu my (Poliaci) postavíme … krásny pamätník vo Varšave.”

My tiež nevieme, či existovali nejaké „tajné protokoly” a prílohy k dohodám mnohých krajín s nacistami. Nezostáva nám nič iné, „než veriť slovám”. Najmä dodnes nie sú odtajnené materiály o tajných anglo-nemeckých rokovaniach. Preto vyzývame všetky štáty, aby aktivizovali proces otvorenia svojich archívov, publikácií, predtým neznámych dokumentov predvojnovej a vojnové doby, ako to v posledných rokoch robí Rusko. Sme pripravení na širokú spoluprácu a na spoločný výskumný projekt vedcov a historikov.

Ale vráťme sa k udalostiam priamo predchádzajúcim 2. svetovej vojne. Bolo naivné veriť, že Hitler po vyrovnaní sa s Československom nepredloží ďalšie územné nároky. Tentoraz svojmu nedávnemu spoluúčastníkovi rozdelenia Československa – Poľsku. Tu mimochodom dôvodom poslúžilo tiež dedičstvo Versailles – osud takzvaného Gdanského koridoru. Nasledovala tragédia Poľska, ktorá leží na svedomí vtedajšieho poľského vedenia, ktoré bránilo uzavretiu anglo-franko-sovietskej vojenskej únie a spoliehalo sa na pomoc západných partnerov, čím svoj národ vystavili hitlerovskej likvidačnej mašinérii.

Nemecký útok sa vyvíjal v súlade s doktrínou Blitzkrieg . Nehľadiac na krutý a hrdinský odpor poľskej armády už týždeň po začiatku vojny, 8. septembra 1939, boli nemecké vojská na prístupových cestách do Varšavy. A vojenské a politické špičky Poľska 17. septembra utiekli na územie Rumunska a zradili svoj národ, ktorý naďalej bojoval proti agresorom.

Západní spojenci nenaplnili poľské nádeje. Po vyhlásení vojny Nemecku sa francúzske vojská dokázali dostať iba niekoľko desiatok kilometrov na nemecké územie. Vyzeralo to len ako demonštrácia aktívnych akcií. Navyše anglo-francúzska Najvyššia vojnová rada, ktorá sa prvýkrát zišla 12. septembra vo francúzskom Abbeville, rozhodla o úplnom ukončení útoku kvôli rýchlemu vývoju situácii v Poľsku. Začala neslávne preslávená „čudná vojna”. Evidentná priama zrada svojich záväzkov zo strany Francúzska a Británie voči Poľsku.

Neskôr počas Norimberského procesu nemeckí generáli vysvetlili svoj rýchly úspech na východe, bývalý veliteľ štábu operatívneho vedenia Najvyššieho hlavného velenia Ozbrojených síl Nemecka, generál Alfred Jodl priznal: „Ak sme ešte v roku 1939 neutrpeli žiadnu porážku, tak len preto, že asi 110 francúzskych a anglických divízií stojacich počas našej vojny s Poľskom na Západe proti 23 nemeckým divíziám zostávali úplne pasívne.”

Nechal som si z archívov nájsť všetky materiály súvisiace s kontaktmi ZSSR a Nemecka v dramatických augustových a septembrových dňoch roku 1939. Ako hovoria dokumenty, bod 2 Tajného protokolu k dohode o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR z 23. októbra 1939 stanovoval, že v prípade územnej a politickej prestavby oblastí, ktoré spadajú do zloženia poľského štátu, hranice sfér vplyvu oboch krajín musia „približne prebiehať po línii riek Narew, Visla a San”. Inými slovami do sovietskej sféry vplyvu spadali nielen územia, na ktorých prevažne žilo ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo, ale aj historické poľské územia medzi riekami Bug a Visla. O tomto fakte nevedia zďaleka všetci.

Nevedia tiež o tom, že hneď po útoku na Poľsko v prvých septembrových dňoch roku 1939 Berlín vytrvalo a opakovane vyzýval Moskvu na pripojenie sa do vojnových akcií. Sovietske vedenie však podobné výzvy ignorovalo a do posledných chvíľ sa nechcelo nechať zatiahnuť do dramaticky sa vyvíjajúce situácie.

Až keď bolo úplne jasné, že Veľká Británia a Francúzsko svojmu spojencovi nepomôžu a Wehrmacht dokáže rýchlo obsadiť celé Poľsko a fakticky sa dostať na prístupové cesty k Minsku, bolo rozhodnuté. Ráno 17. septembra boli jednotky Červenej armády vyslané na takzvané Kresy – dnes sú to časti územia Bieloruska, Ukrajiny a Litvy.

Je zrejmé, že iné možnosti nezostávali. V opačnom prípade by sa riziká pre Sovietsky zväz mnohonásobné zvýšili, pretože, opakujem, stará sovietsko-poľská hranica prebiehala niekoľko desiatok kilometrov od Minsku a nevyhnutná vojna s nacistami by pre krajinu začala vo veľmi nevýhodných strategických pozíciách. A milióny ľudí rôznych národností, vrátane Židov žijúcich pri Breste a Grodne premýšľa, Ľvov a Vilnius by boli ponechané napospas nacistom a ich miestnym prisluhovačom – antisemitom a radikálnym nacionalistom.

Práve tento fakt, že Sovietsky zväz sa do poslednej možnej chvíle snažil vyhnúť účasti v začínajúcom konflikte a nechcel hrať na strane Nemecka, viedol k tomu, že k reálnemu stretnutiu sovietskych a nemeckých vojsk došlo oveľa východnejšie, než boli hranice dohodnuté v tajnom protokole. Nie po Visle, ale asi po takzvanej Curzonovej línii, ktorá už v roku 1919 bola Trojdohodou navrhnutá ako východné hranice Poľska.

Ako je známe, podmieňovací spôsob sa len ťažko používa na už uplynulé udalosti. Poviem len, že v septembri 1939 sovietske vedenie malo možnosť posunúť západné hranice ZSSR ešte ďalej na západ k Varšave, ale rozhodlo sa to neurobiť.

Nemci navrhli zafixovať nový status quo. 28. septembra 1939 v Moskve Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Molotov podpísali Nemecko-sovietsku zmluvu o priateľstve, spolupráci a vymedzenie demarkačnej línie a tiež tajný protokol o zmene štátnej hranice, za ktorú bola považovaná demarkačná línia, kde de facto stáli dve armády.

Na jeseň 1939, keď riešil svoje vojenské a strategické obranné úlohy, Sovietsky zväz začal proces inkorporácie Lotyšska, Litvy a Estónska. Ich vstup do ZSSR bol realizovaný na dohode za súhlasu zvolených vlád. To zodpovedalo normám medzinárodného a štátneho práva tej doby. Navyše Litve v októbri 1939 boli vrátené Vilnius a okolité oblasti, ktoré predtým patrili Poľsku. Pobaltské štáty si v ZSSR zachovali svoje orgány, jazyk, mali zástupcu v sovietskych najvyšších štruktúrach.

Celé tieto mesiace pokračoval pre cudzie oči neviditeľný diplomatický a vojensko-politický boj, práca rozviedky. V Moskve chápali, že pred ňou stojí nezmieriteľný a krutý nepriateľ a že skrytá vojna s nacizmom už prebieha. A neexistujú žiadne predpoklady na to, aby oficiálne vyhlásenie a formálne nóty tých rokov slúžili ako dôkazy „priateľstva” medzi ZSSR a Nemeckom. Aktívne obchodné a technické kontakty ZSSR nemal iba s Nemeckom, ale aj s inými štátmi. Pritom sa Hitler niekoľkokrát snažil zatiahnuť ZSSR do súboja proti Veľkej Británii. Sovietske vedenie však tomuto prehováraniu nepodľahlo.

Posledný pokus presvedčiť Sovietsky zväz k spoločným akciám Hitler prijal počas návštevy Molotova do Berlína v novembri 1940. Ale Molotov presne plnil príkazy Stalina a obmedzil sa iba na rozhovory o myšlienke Nemcov ohľadom pripojenia ZSSR k Paktu troch – únie Nemecka, Talianska a Japonska, ktorý bol podpísaný v septembri 1940 a bol zameraný proti Veľkej Británii a USA. Nie náhodou už 17. novembra Molotov inštruoval sovietskeho splnomocneného predstaviteľa v Londýne Ivana Majského: „K vašej orientácii … Žiadna zmluva v Berlíne podpísaná nebola a ani sa to nepredpokladalo. V Berlíne sa všetko obmedzilo… výmenou názorov… Nemci a Japonci by nás zrejme chceli postrčiť po Perzský záliv Indii. Upustili sme od prerokúvaní tejto otázky, pretože takéto rady zo strany Nemecka považujeme za nemiestne.”

A 25. novembra sovietske vedenie dalo úplnú bodku. Oficiálne Berlínu navrhlo pre nacistov neprijateľné podmienky, vrátane vyvedenie nemeckých vojsk z Fínska, zmluvu o vzájomnej pomoci medzi ZSSR a Bulharskom a množstve iných, tým zároveň vedome vylúčilo akékoľvek možnosti pripojenia k Paktu troch. Táto pozícia definitívne upevnila führera v jeho zámere rozpútať vojnu proti ZSSR. A už v decembri Hitler zavrhol všetky varovania svojich stratégov o katastrofickom nebezpečenstve vojny na dvoch frontoch a schválil plán operácie Barbarossa. Urobil to vtedy, keď chápal, že práve Sovietsky zväz je hlavnou silou, ktorá mu stojí na ceste v Európe, a nadchádzajúci stret na východe rozhodne o výsledku svetovej vojny. A o tom, že pochod na Moskvu bude rýchly a úspešný, nepochyboval.

Chcel by som špeciálne poznamenať, že západné štáty vtedy fakticky súhlasili so sovietskymi akciami, priznali snahu Sovietskeho zväzu o zaistenie svojej bezpečnosti. Ešte 1. októbra 1939 vtedajší bývalý veliteľ britskej admirality Winston Churchill vo vystúpení v rádiu povedal: „Rusko vykonáva studenú politiku vlastných záujmov … Pre ochranu Ruska pred nacistickým nebezpečenstvom bolo nutné, aby ruská armáda stála na tejto línii (novej západnej hranici).”

4. októbra 1939 v Snemovni lordov britský minister zahraničia Edward Wood, 1. gróf z Halifaxu oznámil: „… Musíme pripomenúť, že akcie sovietskej vlády spočívali v presune hranice do tej línie, ktorá bola odporučená počas Versaillskej konferencie lordom Georgom Curzon. …Iba privádzam historické fakty a predpokladám, že sú nepopierateľné. “

Známy britský politik a štátnik D. Lloyd George zdôraznil: „Ruské armády okupovali územia, ktoré neboli poľské a ktoré boli po prvej svetovej vojne násilne zabraté Poľskom… Bolo by činom zločineckého šialenstva postaviť ruský pokrok na rovnakú úroveň ako pokrok Nemcov.“

V neformálnych rozhovoroch so sovietskym mandatárom Ivanom Majským anglickí vysoko postavení politici a diplomati hovorili otvorenejšie. Námestník ministra zahraničia Veľkej Británie Rab Butler 17. októbra 1939 uviedol: „… V anglických vládnych kruhoch si myslia, že sa nedá hovoriť o návrate Poľsku Západnej Ukrajiny a Bieloruska. Ak by sa podarilo vytvoriť etnografické Poľsko skromných rozmerov so zárukou nielen ZSSR a Nemecka, ale aj Británie a Francúzska, tak by to britská vláda považovala za úplne uspokojivé. “27. októbra 1939 hlavný poradca Nevilla Chamberlaina Harold Wilson povedal: „Poľsko musí … byť obnovené ako samostatný štát na svojej etnografickej základni, ale bez Západnej Ukrajiny a Bieloruska.”

Stojí za zmienku, že počas týchto rozhovorov bola sondovaná pôda k zlepšeniu sovietsko-britských vzťahov. Tieto kontakty v mnohom položili základ budúceho spojenectva a proti hitlerovskej koalícii. Medzi národnými prezieravými politikmi vyčnieval Winston Churchill, ktorý nehľadiac na známu antipatiu k ZSSR aj skôr vystupoval za spoluprácu s ním. Ešte v máji 1939 v Dolnej snemovni Spojeného kráľovstva oznámil: “Ocitneme sa v smrteľnom nebezpečenstve, ak nedokážeme vytvoriť veľký zväz proti agresii. Bolo by najväčšou hlúposťou, ak by sme zamietli prirodzenú spoluprácu so sovietskym Ruskom. “A už po začiatku bojových akcií v Európe – na stretnutí s Ivanom Majským 6. októbra 1939 – dôverne povedal: „… Medzi Veľkou Britániou a ZSSR nie sú žiadne veľké rozpory , čím nie sú dôvody na napäté a nevyhovujúce vzťahy. Britská vláda … by chcela rozvíjať … obchodné vzťahy. Bolo by tiež pripravené prediskutovať všetky druhy ďalších opatrení, ktoré by mohli pomôcť zlepšiť vzťahy.“

2. svetová vojna nezačala náhle, nezačala ani nečakane. Ani agresia Nemecka proti Poľsku nebola náhla. Bola výsledkom mnohých tendencií a faktorov v mierovej politiky tej doby. Všetky predvojnové udalosti sa spojili do jednej nešťastnej reťaze. Ale bezpochyby najväčšiu tragédiu v histórii ľudstva podnietili štátny egoizmus, zbabelosť, podporu silnejúceho agresora, nepripravenosť politických elít hľadanie kompromisu.

Preto nie je spravodlivé tvrdiť, že dvojdňová návšteva nacistického ministra zahraničia Ribbentropa v Moskve je hlavným dôvodom vypuknutia 2. svetovej vojny. Všetky popredné štáty v rôznych stupňoch nesú svoj podiel viny za jej začiatok. Každý páchal nenapraviteľné chyby, sebavedome predpokladal, že je možné oklamať ostatných, zaistiť si jednostranné výhody alebo zostať bokom od blížiacej sa svetovej biedy. A za takú krátkozrakosť, za odmietnutie vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti museli platiť milióny životov, kolosálnymi stratami.

Píšem o tom bez najmenšej snahy prevziať úlohu sudcu, niekoho obviniť alebo oslobodiť od viny, prípadne vyvolať nový kolotoč medzinárodného informačného boja na historickom bojisku, ktorý proti sebe môže postaviť štáty a národy. Myslím si, že hľadaním premyslených hodnotení minulých udalostí by sa mala zaoberať akademická veda v širokom zastúpení uznávaných vedcov z rôznych krajín. Všetci potrebujeme pravdu a objektivitu. Zo svojej strany som vždy vyzýval a vyzývam kolegov k pokojnému, otvorenému a diskrétnemu dialógu, k sebakritickému a nezaujatému pohľadu na spoločnú minulosť. Takýto prístup umožní, aby sa viac nezopakovali vtedy spáchané chyby a zaistí mierový a úspešný rozvoj na dlhé roky dopredu.

Ale mnohí naši partneri zatiaľ nie sú pripravení na spoločnú prácu. Naopak sledujú svoje ciele, zvyšujú proti našej krajine počet a mieru informačných útokov, chcú nás donútiť k ospravedlneniam a pocitu viny, prijímajú úplne pokrytecké spolitizované deklarácie. Napríklad 19. septembra 2019 bola Európskym parlamentom schválená rezolúcia O dôležitosti európskej pamäte pre budúcnosť Európy, priamo obvinila ZSSR spoločne s nacistickým Nemeckom z rozpútania 2. svetovej vojny. Samozrejme žiadne zmienky o Mníchove neobsahuje.

 _ _ _ _ _ _ _ _ _

Myslím si, že nemôžem podobné „papiere” ani túto rezolúciu nazvať dokumentom, pri jasnej kalkulácii škandálu nesú nebezpečné a reálne hrozby. Veď rezolúciu prijal úplne vážený orgán. A čo ukázal? Hoci je to smutné, zámernú politiku na zničenie povojnového sveta, ktorého vytvorenie bolo dielom cti a zodpovednosti krajín, ktorých rad predstaviteľov dnes hlasovalo pre túto lživú deklaráciu. a týmto spôsobom siahli na závery Norimberského procesu, na úsilie svetového spoločenstva, ktoré po víťaznom roku 1945 vytvorilo univerzálne medzinárodné inštitúty. V tejto súvislosti pripomínam samotný proces európskej integrácie, počas ktorej boli vytvorené zodpovedajúce štruktúry, vrátane Európskeho parlamentu. Tento proces bol možný len vďaka lekciám z minulosti a ich jasného právneho a politického vyhodnotenia. A tí, ktorí ohrozujú a spochybňujú túto dohodu, ničia základy celej povojnovej Európy.

Okrem hrozby pre fundamentálne princípy svetového poriadku je tu aj morálna a mravná strana. Vysmievanie sa a výsmech pamäte je podlosť. Podlosť býva úmyselná, pokrytecká, úplne vedomá, keď vo vyhláseniach k 75. výročiu konca 2. svetovej vojny sú vymenovávaní všetci účastníci protihitlerovskej koalície okrem ZSSR. Podlosť býva ústupčivá, keď ničí pamätníky postavené na počesť bojovníkov proti nacizmu a hanebné akcie odôvodňujú lživými sloganmi boja s nepohodlnou ideológiou a akoby okupáciou. Podlosť býva krutá, keď tých, ktorí vystupujú proti neonacistom a následníkom banderovcov, zabíjajú a pália. Opakujem, podlosť sa prejavuje rôzne, ale tým neprestáva byť odpornou.

Ak sa zapoučíme z histórie, premení sa to nevyhnutne v ťažkú ​​odplatu. Budeme tvrdo brániť pravdu založenú na dokumentoch potvrdených historickými faktami, budeme naďalej čestne a nezaujato hovoriť o udalostiach 2. svetovej vojny. Na toto je tiež zameraný náš rozsiahly projekt na vytvorenie najväčšej kolekcie archívnych dokumentov, filmových a fotografických historických materiálov z 2. svetovej vojny a predvojnovej doby v Rusku.

Takáto práca už prebieha. Mnohé nové, nedávno nájdené, odtajnené materiály som použil aj pri príprave tohto článku. A v tejto súvislosti môžem zodpovedne oznámiť, že neexistujú archívne dokumenty, ktoré by potvrdzovali verziu o snahe ZSSR začať preventívne vojnu proti Nemecku. Áno, sovietske vojenské vedenie sa držalo doktríny, že v prípade agresie bude Červená armáda rýchlo klásť odpor nepriateľovi a prejde do protiútoku a povedie vojnu na území protivníka. Ale také strategické plány vôbec neznamenali snahy, aby ZSSR ako prvý zaútočil na Nemecko.

Samozrejme dnes historici majú k dispozícii dokumenty vojnového plánovania, direktívy sovietskych a nemeckých štábov. Nakoniec vieme, ako sa vyvíjali udalosti v skutočnosti. Z výšky týchto vedomostí mnohí diskutujú o akciách, chybách, omyloch vojensko-politického vedenia krajiny. V tejto súvislosti vám poviem jedno: spoločne s obrovským tokom rôznych dezinformácií sovietski lídri dostávali aj reálne informácie o pripravovanej agresii nacistov. A v predvojnových mesiacoch prijali kroky namierené na zvýšenie bojovej pripravenosti krajiny vrátane skrytej mobilizácie, premiestnenie jednotiek a rezerv z vnútorných okruhov k západným hraniciam.

Vojna nebola nečakaná, čakali ju, pripravovali sa na ňu. Ale útok nacistov bol skutočne nevídaný v histórii ničivej sily. 22. júna 1941 Sovietsky zväz narazil na najsilnejšiu, mobilizovanú a vycvičenú armádu sveta, na ktorú pracoval priemyselný, ekonomický a vojenský potenciál prakticky celej Európy. Tohto smrtonosného vpádu sa nezúčastnil len Wehrmacht, ale aj satelity Nemecka, vojenské kontingenty mnohých štátov európskeho kontinentu.

Najťažšia vojenská porážka roku 1941 postavila krajinu na hranicu katastrofy. Bojová schopnosť a riadenie sa muselo obnovovať mimoriadnymi metódami celkovej mobilizácie, zapojením všetkých síl štátu a národu. Už v lete 1941 pod paľbou nepriateľa začala evakuácia z východu krajiny miliónov obyvateľov, stoviek závodov a výrob. Za krátku dobu bola v tyle zahájená výroba zbraní a munície, ktoré sa na front dostávali už v prvej vojnovej zime, k roku 1943 boli prevýšené výsledky vojenskej výroby Nemecka a jeho spojencov. Za rok a pol sovietsky ľud dokázal to, čo sa zdalo nemožné, ako na fronte, tak v tyle. A dodnes je ťažké si uvedomiť, pochopiť a predstaviť, koľko neuveriteľného úsilia, hrdinstva, obetavosti si vyžadovali tieto obrovské úspechy.

Proti silnej, po zuby ozbrojenej, chladnokrvnej a dobyvačnej mašinérii nacistov sa pozdvihla gigantická sila sovietskeho národa, ktorý sa spojil v snahe ochrániť rodnú krajinu, pomstiť sa nepriateľovi, ktorý zničil mierový život, plány a nádeje.

Samozrejme v čase tejto strašnej a krvavej vojny niektorých ľudí prepadol strach, beznádej a zúfalstvo. Nechýbali zrada a dezercie. Dávali o sebe vedieť kruté zlomy z revolúcií a občianskej vojny, nihilizmus, posmešný vzťah k národnej histórii, tradíciám, viere, niektorí sa snažili lákať boľševikmi, predovšetkým v prvých rokoch po príchode k moci. Ale celková nálada a snaha sovietskych občanov a našich krajanov, ktorí sa ocitli v zahraničí, bola iná – ochrániť a zachrániť vlasť. To bol skutočný nezadržateľný cieľ. Ľudia hľadali oporu v pravých patriotických hodnotách.

Nacistickí „stratégovia” boli presvedčení, že obrovský mnohonárodnostný štát dokážu ľahko dostať pod kontrolu. Počítali s tým, že nečakaná vojna, jej nemilosrdnosť a neznesiteľnosť, vyostrí medzinárodne vzťahy a krajina sa rozdelí na časti. Hitler priamo vyhlasoval: “Naša politika voči národom, ktoré osídlili široké priestory Ruska, musí spočívať v tom, aby sme podnecovali akúkoľvek formu sporov a rozkolu.”

Ale od prvých dní bolo jasné, že tento plán nacistom nevyšiel. Brestskú pevnosť do poslednej kvapky krvi bránili vojaci viac než 30 národností. V priebehu celej vojny vo veľkých rozhodujúcich bitkách aj v obrane každého bojového poľa, každého metra rodnej krajiny, vidíme príklady takejto jednoty.

Pre milióny evakuovaných sa rodným domovom stalo Povolžie a Ural, Sibír, Ďaleký východ, republiky Strednej Ázie a Zakaukazska. Ich obyvatelia sa delili aj tým posledným, podporovali ich všetkým, čím mohli. Družba národov, ich vzájomná pomoc sa pre nepriateľa stala skutočnou neporaziteľnú pevnosťou.

Na rozdrvenie nacizmu, nech sa teraz snaží dokázať čokoľvek, hlavný a rozhodujúci vklad vniesol Sovietsky zväz, Červená armáda. Hrdinovia, ktorí dokonca bojovali v obkľúčení pri Belostoku, Mogileve, Umane a Kyjeve, Vjazme a Charkove. Išli do útoku pod Moskvou a pri Stalingradu, Sevastopole a Odese, Kursku a Smolenskom. Oslobodzovali Varšavu, Belehrad, Viedeň a Prahu. Zaútočili na Königsberg a Berlín.

Obhajujeme skutočnú, nie uhladenú alebo „lakovanú”, pravdu o vojne. Túto národnú, ľudskú pravdu – surovú, horkú a neľútostnú – v mnohom nám odovzdali spisovatelia a básnici, ktorí si prešli ohňom a peklom fronty. Pre moju ako aj pre iné generácie, ich čestné, hlboké poviedky, romány, prenikavá “dôstojnícka próza” a básne navždy zanechali stopu v duši, stali sa dôvodom úcty k veteránom, ktorí pre víťazstvo urobili všetko, čo mohli, spomínať na tých, ktorí zostali na bojových poliach.

Aj dnes mnou lomcujú jednoduché a veľké básne Alexandra Tvardovského Padol som pri Rževe, ktorá je venovaná účastníkom krvavej a krutej bitky Veľkej vlasteneckej vojny na centrálnej časti sovietsko-nemeckho frontu. Len počas bitky o Ržev od októbra 1941 do marca 1943 Červená armáda stratila, vrátane ranených a zmiznutých, 1 milión 342 tisíc 888 ľudí. Tieto informácie zhromaždené z archívnych zdrojov nazývam ako strašné, tragické a zďaleka neúplné čísla, čím sa vzdáva pamäti hrdinského činu známych i bezmenných hrdinov, o ktorých sa v povojnových rokoch z rôznych dôvodov hovorilo nezaslúžene nespravodlivo, alebo sa mlčalo úplne.

Uvediem ešte jeden dokument. Je ním správa Medzinárodnej komisie pre reparácie s Nemeckom na čele s Ivanom Majským, ktorý bol pripravený vo februári roku 1945. Medzi úlohy komisie patrilo vytvorenie vzorca, podľa ktorého porazené Nemecko malo nahradiť škody víťazným štátom. Komisia dospela k nasledujúcemu záveru: Množstvo Nemeckom nasadených vojakov za deň na sovietskom fronte prekonáva to isté množstvo ako na všetkých ostatných spojeneckých frontoch, a to minimálne 10 – násobne. Sovietsky front tiež odoberal štyri pätiny nemeckých tankov a okolo dvoch tretín nemeckých lietadiel.“ Celkovo ZSSR vynaložil okolo 75% všetkého vojenského úsilia protihitlerovskej koalície. Červená armáda za roky vojny zničila 626 divízií štátov Osi, 508 z nich boli nemeckej.

Roosevelt z 28. apríla roku 1942 vo svojom prejave k americkému národu vyhlásil: „Ruská vojská zničila a naďalej ničí viac živej sily, lietadiel, tankov a diel nášho spoločného nepriateľa, než všetky ostatné národy dohromady.” Churchill v liste Stalinovi z 27 . september 1944 písal, že „práve ruská armáda vypustila črevá z nemeckej vojenskej mašinérie…”

Takéto hodnotenie rezonovalo po celom svete. Pretože v týchto slovách je tá veľká pravda, o ktorej vtedy nikto nepochyboval. Takmer 27 miliónov sovietskych občanov zomrelo na frontoch, v nemeckom zajatí, zomreli od hladu a bombardovaním, v getách a peciach nacistických lágrov smrti. ZSSR stratil každého siedmeho zo svojich občanov, Veľká Británia jedného zo 127, USA jedného z 320 ľudí. Bohužiaľ tento počet ťažkých a nenahraditeľných strát Sovietskeho zväzu nie je konečný. Je pred nami mravčia práca na zistenie mien a osudov všetkých zomrelých: vojakov Červenej armády, partizánov, sabotérov, vojenských zajatcov a obetí koncentračných táborov, civilných obyvateľov, ktorí boli zavraždení agresormi. Toto je náš dlh. A tu má osobitnú úlohu hnutie ľudí hľadajúcich padlých, vojenskí patrioti a dobrovoľníci, projekty ako elektronický zoznam informácií Pamäť národa, ktorý je založený na archívnych dokumentoch. A, samozrejme, pre riešenie takého veľkej humanitárnej úlohy je nevyhnutná medzinárodná spolupráca.

K víťazstvu viedlo úsilie všetkých občanov a národov, ktoré bojovali so spoločným nepriateľom. Britská armáda ochránila svoju vlasť pred útokom, bojovala s nacistami a ich satelitmi v Stredozemnom mori, v severnej Afrike. Americké a britské vojská oslobodzovali Taliansko, otvorili druhý front. USA naniesli likvidačné údery agresorovi v Tichom oceáne. Pamätáme si kolosálne počty obetí čínskeho národa a jeho obrovskú úlohu pri likvidácii japonských militaristov. Nezabudneme na vojakov “bojujúcich za Francúzsko”, ktorí nepriznali hanebnú kapituláciu a pokračovali v boji s nacistami.

My budeme vždy vďační za pomoc, ktorú poskytovali spojenci, keď Červenej armáde poskytovali muníciu, pohonné hmoty, potraviny a techniku. Aj ona bola podstatná – okolo sedem percent z celkových objemov vojenskej výroby Sovietskeho zväzu.

Jadro proti hitlerovskej koalície sa začalo vytvárať hneď po útoku na Sovietsky zväz, kedy ho USA a Veľká Británia okamžite podporili v boji s hitlerovským Nemeckom. Počas Teheránskej konferencie v roku 1943 Stalin, Roosevelt a Churchill vytvorili alianciu veľkých mocností, dohodli sa na vypracovaní koaličnej diplomacie, spoločnej stratégie v boji proti spoločnej smrteľnej hrozbe. Lídrom Veľkej trojky bolo jasné, že spojenie priemyselných zdrojov a vojenských potenciálov ZSSR, USA a Veľkej Británie vytvorí jasnú prevahu nad protivníkom.

Sovietsky zväz v plnom rozsahu plnil svoje povinnosti vyplývajúce zo spojenectva, vždy podával pomocnú ruku. Veľkú operácií Bagration v Bielorusku Červená armáda podporila výsadok anglo-amerických výsadkárov v Normandii. V januári roku 1945, potom, čo sa naši prebojovali k rieke Odra, Červená armáda zneškodnila posledný veľký útok Wehrmachtu na Západnom fronte, v Ardenách. A tri mesiace po víťazstve nad Nemeckom ZSSR úplne podľa Jaltských dohôd vyhlásil vojnu Japonsku a uštedril porážku miliónovej Kuantungskej armáde.

Ešte v júli 1941 sovietske vedenie vyhlásilo, že „cieľom vojny proti fašistickým tyranom je nielen likvidácia hrozby, ktorá visí nad štátom, ale aj pomoc všetkým národom Európy, ktoré trpeli pod nadvládou nemeckého fašizmu”. Uprostred roka 1944 bol nepriateľ vyhnaný prakticky z celého územia Sovietskeho zväzu. Bolo však nutné ho doraziť v jeho hniezde. A Červená armáda začala svoju oslobodzujúce misiu v Európe, zachránila pred zničením a zotročením, pred hrôzami holokaustu celé národy. Zachránila ich za cenu stoviek tisíc životov sovietskych vojakov.

Je tiež dôležité nezabúdať na tú obrovskú materiálnu pomoc, ktorú ZSSR poskytoval oslobodeným krajinám pri odstraňovaní hrozby hladu, pri obnove ekonomiky a infraštruktúry. Robil to vtedy, keď sa na tisícoch kilometrov od Brestu do Moskvy a Volgy prestierala len spálená krajina. Napríklad v máji 1945 Rakúska vláda požiadala ZSSR o pomoc s potravinami, pretože „nevedela, ako nakŕmiť svoje obyvateľstvo v nasledujúcich siedmich týždňoch až do novej úrody”. Súhlas sovietskeho vedenia poslať jedlo opísal štátny kancelár dočasnej vlády Rakúskej republiky K. Renner ako “záchranný akt …”, na ktorý “Rakúšania nikdy nezabudnú”.

Spojenci spoločne vytvorili Medzinárodný vojenský tribunál určený na potrestanie nacistických politických a vojnových zločincov. Jeho rozhodnutie poskytujú jasnú právnu kvalifikáciu takýmto zločinom proti ľudskosti, ako sú genocída, etnické a náboženské čistky, antisemitizmus a xenofóbia. Norimberský tribunál priamo a jednoznačne odsúdil nacistického spolupáchateľa, rôznorodých kolaborantov. 

Tento hanebný jav mal miesto vo všetkých európskych krajinách. Takí „činitelia” ako Pétain, Quisling, Vlasov, Bandera, ich prisluhovači a nasledovníci, hoci sa obliekali do šiat bojovníkov za národnú nezávislosť alebo slobodu od komunizmu, sú zradcovia a kati. V neľudskosti často vynikali nad svojimi pánmi. V snahe sa vyšplhať vyššie ochotne plnili najhoršie úlohy v zostave zvláštnych pomstychtivých skupín. Popravy zastrelením v oblasti Babin Jar, Volyňský masaker, vypálená Katyň a akcie vyhladzovania Židov v Litve a Lotyšsku sú dielom ich krvavých rúk.

A dnes zostáva naša pozícia nezmenená: trestné činy nacistických spolupáchateľov nemožno ospravedlniť, nemajú premlčaciu lehotu. Preto vyvoláva rozpaky to, keď sa v mnohých krajinách tí, ktorí sa pošpinili spoluprácou s nacistami, zrazu prirovnávajú k veteránom 2. svetovej vojny. Považujem za neprípustné prirovnávať osloboditeľov k okupantom. A heroizáciu nacistických spolupáchateľov môžem pokladať len za zradu pamäti našich otcov a dedov. Zradu tých ideálov, ktoré spojili národy v boji proti nacizmu. 

Vodcovia ZSSR, USA a Veľkej Británie vtedy bez preháňania čelili historickej úlohe. Stalin, Roosevelt a Churchill zastupovali krajiny s rôznymi ideológiami, štátnymi ambíciami, záujmami, kultúrami, ale preukázali veľkú politickú vôľu, povzniesli sa nad rozpory a vášne a uprednostnili skutočné záujmy sveta. Výsledkom bolo, že sa dokázali dohodnúť a dosiahnuť riešenie, vďaka čomu zvíťazilo celé ľudstvo. 

Víťazné mocnosti nám zanechali systém, ktorý sa stal spojením intelektuálneho a politického hľadania počas niekoľkých storočí. Množstvo konferencií, v Teheráne, Jalte, San Franciscu, v Postupime, položila základy tomu, že svet už 75 rokov, a to bez ohľadu na najostrejšie rozpory, žije bez globálnej vojny.

Historický revizionizmus, ktorého prejavy pozorujeme teraz na Západe, a to najmä voči 2. svetovej vojne a jej výsledkom, je nebezpečný tým, že hrubo a cynicky skresľuje chápanie zásad mierového rozvoja stanovených v roku 1945 na konferenciách v Jalte a San Franciscu. Hlavným historickým úspechom Jalty a ďalších rozhodnutí tej doby bola zhoda na vytvorenie mechanizmu, ktorý by vedúcim mocnostiam umožnil zostať v rámci diplomacie pri riešení vznikajúcich sporov medzi nimi.

Dvadsiate storočie prinieslo totálne a všestranné svetové konflikty, a v roku 1945 do arény vstúpili tiež jadrové zbrane schopné fyzicky zničiť krajinu. Inými slovami sa urovnávanie sporov silou stalo extrémne nebezpečným. A víťazi 2. svetovej vojny tomu rozumeli. Chápali a uvedomovali si svoju vlastnú zodpovednosť voči ľudstvu.

Smutná skúsenosť Spoločnosti národov sa zohľadnila v roku 1945. Štruktúra BR OSN bola vypracovaná tak, aby mierové záruky boli čo najkonkrétnejšie a najúčinnejšie. Tak vznikla inštitúcia stálych členov Bezpečnostnej rady a právo veta ako ich privilégium a zodpovednosť. 

Čo je právo veta v Bezpečnostnej rade OSN? Úprimne povedané, je to jediná rozumná alternatíva priamemu stretu najväčších krajín. Je to vyhlásenie jednej z piatich mocností, že to či ono riešenie je pre ňu neprijateľné, je v rozpore s jej záujmami a presvedčením o správnom prístupe. A iné krajiny, aj keď s tým nesúhlasia, akceptujú takú pozíciu aká je, vzdávajú sa pokusov uskutočniť svoje jednostranné zámery. Tak či onak, je potrebné hľadať kompromisy.

Nové globálne vzdorovanie začalo takmer okamžite po skončení 2. svetovej vojny a občas bolo veľmi krutým. Tá skutočnosť, že studená vojna neprerástla do tretej svetovej, preukázateľne potvrdila účinnosť dohôd uzavretých Veľkou trojkou. Pravidlá správania dohodnuté pri zriadení OSN umožnili ďalšiu minimalizáciu rizík a udržanie konfrontácie pod kontrolou. 

Samozrejme vidíme, že momentálne systém OSN pracuje s napätím, nie tak efektívne, ako by mohol. Avšak svoju hlavnú funkciu OSN naďalej plní. Zásady činnosti BR OSN sú jedinečným mechanizmom predchádzania veľkej vojne alebo globálnemu konfliktu. 

Výzvy, ktoré sú v posledných rokoch často počuť, zrušiť právo veta a odmietnutie zvláštnej príležitosti stálych členov Bezpečnostnej rady, sú v skutočnosti nezodpovedné. Veď, ak k tomu dôjde, Organizácie Spojených národov sa v podstate premení na túto Spoločnosť národov – v zhromaždení na prázdne reči, zbavené pák vplyvu na svetové procesy; ako to skončilo, je dobre známe. Práve preto víťazné mocnosti pristúpili k vytvoreniu nového systému svetového poriadku s najväčšou vážnosťou, aby neopakovali chyby predchodcov.

Vytvorenie moderného systému medzinárodných vzťahov je jedným z najdôležitejších výsledkov 2. svetovej vojny. Ani tie nezmieriteľné rozpory – geopolitické, ideologické, ekonomické – nebránia hľadanie foriem mierového spolužitia a súčinnosti, pokiaľ je k tomu túžba a vôľa. Dnešný svet neprechádza najpokojnejšími časmi. Všetko sa mení: od globálnej rovnováhy moci a vplyvu do sociálnych, hospodárskych a technologických základov života spoločností, štátov, celých kontinentov. V minulých dobách neboli tieto zmeny takmer nikdy bez veľkých vojenských konfliktov, bez silového boja za vybudovanie novej globálnej hierarchie. Vďaka múdrosti a prezieravosti politických vodcov spojeneckých mocností sa podarilo vytvoriť systém, ktorý zabraňuje extrémnym prejavom,  takýmto objektívnym a historicky neodmysliteľným pre svetový rozvoj rivality.

Našou povinnosťou – všetkých, kto preberajú politickú zodpovednosť, najmä zástupcov víťazných mocností v 2. svetovej vojne – je zabezpečiť, aby sa tento systém zachoval a zdokonaľoval sa. Dnes, rovnako ako v roku 1945, je dôležité prejaviť politickú vôľu a spoločne prediskutovať budúcnosť. Naši kolegovia – páni Si Ťin-pching, Macron, Trump, Johnson – podporili ruskú iniciatívu na usporiadanie stretnutia vodcov piatich jadrových štátov – stálych členov Bezpečnostnej rady. Ďakujeme im za to a očakávame, že takéto osobné stretnutie sa môže uskutočniť pri najbližšej príležitosti.

Ako sa nám rysuje program nadchádzajúceho summitu? Po prvé podľa nášho názoru je účelné prediskutovať kroky k rozvoju kolektívnych postupov vo svetových záležitostiach, úprimne prerokovať otázky udržiavania mieru, posilnenie globálnej a regionálnej bezpečnosti, kontroly strategických zbraní, spoločných úsilia v boji proti terorizmu, extrémizmu a ďalším aktuálnym výzvam a hrozbám. 

               Samostatnou témou programu zasadnutia je situácia v globálnej ekonomike, predovšetkým prekonanie hospodárskej krízy spôsobenej pandémiou koronavírusu. Naša krajina prijíma bezprecedentné opatrenia na ochranu zdravia a života ľudí, na podporu občanov, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Ako vážne dôsledky pandémie budú, ako rýchlo sa globálna ekonomika dostane z recesie – závisí na našej schopnosti pracovať spolu a zladene ako skutoční partneri. Najviac je neprijateľné premieňať ekonomiku v nástroj nátlaku a konfrontácie. Medzi potrebné témy patrí ochrana životného prostredia a boj proti klimatickým zmenám, ako aj zabezpečenie bezpečnosti globálneho informačného priestoru.

Program nadchádzajúceho summitu „päťky” navrhovaný Ruskom je nesmierne dôležitý a naliehavý ako pre naše krajiny, tak aj pre celý svet. Ku všetkým bodom máme konkrétne nápady a iniciatívy.

Nemožno pochybovať o tom, že summit Ruska, Číny, Francúzska, Spojených štátov a Veľkej Británie bude hrať dôležitú úlohu pri hľadaní spoločných odpovedí na moderné výzvy a hrozby, Preukáže spoločnú oddanosť duchu spojenectva, vysokým humanistickým ideálom a hodnotám, za ktoré otcovia a dedovia bojovali bok po boku. 

S oporou na spoločnú historickú pamäť si môžeme a musíme dôverovať. To poslúži pevným základom pre úspešné rokovania a spoločné kroky v prospech posilnenia stability a bezpečnosti na planéte, pre prosperitu a blahobyt všetkých štátov. Bez preháňania je to naša spoločná povinnosť a zodpovednosť voči celému svetu, voči súčasným aj budúcim generáciám.